Záhady 9.časť Anjeli

Anjel je bytosť svetla,často uvádzaná ako Boží posol.Anjeli sú čisté bytosti bez ega.Bývajú ako strážni anjeli ľudí a každý má minimálne jedného,ktorý pri nás stále stojí.nemôže zasahovať do nášho života,len pokiaľ by nám išlo o život a ešte neprišiel náš čas.

Poznáte ten pocit keď sa nemôžete rozhodnúť,a keď sa rozhodnete máte pocit že Vám to prinesie nepríjemnosti?Niekto tomu hovorí intuícia ale každopádne je to práca anjelov.Teraz,Vám tu dám znaky prítomnosti:
1.Cítite príjemnú,niekedy až omamnú vôňu.
2.Počujete jemné zvuky alebo tichú hudbu.
3.Cítite príjemnú energiu ktorá sa Vám "rozlieva" po tele.
4.Niekomu naskakuje husia koža.
5.Zrazu máte nečakané emócie a myšlienky.
6.Máte neskutočnú radosť.


NÁVOD NA KOMUNIKÁCIU:
1.Presvečte sa že tomu veríte.Viera je jedna zo základných zložiek.
2.Doprajte si pohodu,kľud a trochu uvolnenia.
3.Zbavte sa všetkých starostí.
4.Nadýchnite sa a vydýchnite a v hlave privolajte svojho anjela napr. vetou: Môj strážny anjel,príď ku mne.
5.Spýtajte sa ho na čokoľvek čo Vás zaujíma.
6.Na konci poďakujte a rozlúčte sa.

Záhady 8.časť Waverly Hills-Senatórium

MALÝ CHLAPČEK TIMMY NIKDY NEOPUSTIL CHODBU KDE SA HRÁVAL... 

Dosiaľ preskúmané miestnosti a časti budovy vykazujú v 47% budovy paranormálne javy. Je samozrejmé, že väčšina týchto javov je v oblastiach ako sú pitevne, márnice, tunel, kuchyňa a hlavne známa izba č.502. Podľa záznamov odborníkov, ktorý tieto výskumy vyhotovili je na 3 poschodí hlavnej budovy vidieť malého chlapca menom Timmy, ako sa hrá v tmavej, šedivej a polorozpadnutej chodbe s červenou loptou. Timmy zomrel vo veľmi mladom veku na nákazu, keď ho jeho matka doniesla do sanatória sľúbila mu, že čoskoro pôjde domov a že mu tam doktori pomôžu. Jeho mladá dušička tomu tak veľmi chcela uveriť, že ani po smrti nedokáže odísť z miest, kde dožíval v mukách svoj krátky život. Ako keby stále veril, že sa vráti domov...

 

 

 ŽENA UTEKAJÚCA S KRVAVÝMI RUKAMI Z MIESTA JEJ POSLEDNÉHO UTRPENIA...

Turisti, ktorý navštívili toto miesto sa nezávisle na časovom odstupe zhodli výpoveďami na tom, že zahliadli ženu, ktorá uteká zo sanatória so zakrvavenými zápästiami a prenikavo panicky kričí o pomoc. Žena sa stále znovu a znovu objavuje v tej istej situácii, ako sa snaží utiecť a stále nie je jasné odkiaľ presne uteká a prečo sa snaží utiecť z nemocnice v ktorej jej mali pomocť...Snažila sa utiecť pred sadistickými "doktormi", čo sa na nej ako na jednej z mnohých snažili experimentovať? Hovorí sa, že ak telo umrie v strašných mukách, vtedy duša nedokáže opustiť miesta smrti a posledných chvíľ jej života. Ak človek umrie v nenávisti a inou ako prirodzenou smrťou, napríklad keď je ako v tomto prípade testovací subjekt, proti svojej vôli a je si toho vo chvíli smrti vedomí, tak navždy ostane jeho duša blúdiť v miestach a ostane tam naveky trpieť, presne tak ako v momente smrti, večne čakajúca na tzv.vyslobodenie, ktoré nikdy nepríde...

DOKTOR V PLÁŠTI CHODIACI PO CHODBÁCH A NAZERAJÚCI DO PACIENTSKYCH MIESTNOSTÍ

Doktora, ktorého podľa popisu možme určiť ako vysoko postaveného Dr. Millera Mansiona, ktorý mal vlastný domček v areáli Waverly Hills. Pozorovatelia, často výdajú nezretelnú postavu chodiacu pomaly, rozvážne po chodbách, väčšinou z rukami spojenými za chrbtom v bielom lekárskom plášti. Prízrak, podľa zdrojov možn ospozorovať na rôznych poschodiach ako kráča po temných neosvetlených vlhkých chodbách namocnice. Očitý svedkovia tvrdia, že ho občas vidieť ako zastne pred niektorou miestnosťou a chvíľu ako keby nazeral do vnútra. Prečo on neopustil toto miesto? Stal sa obeťou niektorého z pacientov? Alebo sa stále nechce zmieriť s tým, že odhalili jeho neľudské experimenty a keď sanatorium v r.1982 definitívne uzavreli pre podozrenie z týrania ľudí, ktorý namiesto utrpenia, potrebovali pomoc, tak sa s tým po svojej smrti nechcel zmieriť? Snaží sa ako duch pokračovať vo svojom diele?

JEDÁLEŇ KTORÁ NIKDY NEOSTALA OPUSTENÁ

Jedáleň bola miestom, ktoré bolo asi najviac vyťažené počas celej doby prevádzky Waverly Hills. Bolo to asi jediné miesto, kde sa pacienti mohli najesť a spoločne si posedieť...Denne sa tam mohlo nakŕmiť asi 2100 pacientov. Alebo to bolo miesto, ktoré považovali ako jedno z mála, v ktorých neboli predmetom kto vie akých výskumov a preto boli najšťastnejší práve tu? Preto sa vracajú po smrti práve sem? Preto že tu boli tú krátku chvíľku za deň v relatívnom pokoji? Podľa zdrojov sa uvádza, že stále v jedálni počuť kroky a často návštevníci hovoria aj o slabom hluku príborov a jedálenských súprav. Je tam zaznamenaný aj pohyb odpadkov ktorých sa tam za tie roky nazbieralo. Z každej časti budovy počuť otváranie a zatváranie dverí, ale najviac je to zrozumitelné v oblasti frekventovanej jedálne. 

IZBA č.502

Je to izba, nechvalne známa ako izba v ktorej sa za záhadných okolností obesila zdravotná sestrička. Čo ju dohnalo k samovražde? Údajná aféra s jedným z doktorov? Preto sa obesila takýmto spôsobom a vo vlastnej izbe, keď mala, povedzme to na rovinu, iné o mnoho humánnejšie spôsoby ako si vziať život. V sanatoriu sa nachadzali aj séra, ktorými sa v tej dobe vykonávala (vraj) bezbolestná eutanázia. Zdravotná sestra, ktorá denno denne prichádzala do styku so smrťou, musela predsa zvládať otázku smrti a situácie, ktoré k nej vedú. Obesila sa sama? Pomohol jej niekto? Človek, ktorý spácha samovraždu má na to dôvod a posledý spôsob riešenie situácie je, že to chce vyriešiť smrťou. Taký človek nenehá po sebe odkaz s dôvodom, prečo si siahal na život  a ešte takýmto exhibičným spôsobom. Keď sa niekto obesí vo vlastnej izbe, pred tým si je vedomý, že ho tam o nedlho nájdu. Zrejme svojou smrťou chce na niečo poukázať...Alebo jej smrťou chceli zastrašiť ostatný personál, ktorý vedel o tom čo sa skutočne deje v útrobách sanatória. Má v tom prsty niekto komu prestala byť porebná, pretože nechcela pracovať v personále vybranom k zasveteniu do tajností, skrývajúce sa pod krytom liečebného a ozdravovacieho centra? Vedela toho viac, než bolo prípustné? Priveľa na to aby mohla len tak opustiť vybranú sadistickú spoločnosť?...Mal niekdo strach, že tak dlho utajované skutočnosti možu poškodiť meno všetkých ktorý v tom boli zapletený? Bál sa niekto z vedenia, že keby sa dostalo na svetlo, že experimentujú na ľuďoch a objavujú ľudské telo, spôsobom stredovekých chirurgov a vyžívali sa v mučení a týraní, hľadaní hraníc ludského utrpenia na už odpísaných ľuďoch, ktorých smrť nebude ťažké zdôvodniť, že by to znamenalo ich koniec? Zhodou okolností to nebola jediná samovražda z personálu. Možno náhoda, že sa práve v tejto izbe č.502 obesila aj druhá zdravotná sestra, keď si uviazala sľučku na krk a skočila z okna? Alebo to bola jedna z izieb na vyššých poschodiach kde bol sústredený vybraný personál a väčšina operačných a výskumných sálov, viacero tzv.zotavovní (zotavovanie po zákrokoch?) a práve v tejto izbe bývala dva krát po sebe zdr.sestra ktorá skončila rovnakým spôsobom ako jej predchodkyňa? Bola to výstraha? Obesila sa sama? Pomohol jej niekto uviazať sľučku na krk a potom to situovali do jednej a tej istej miestnosti č.502 a dávali to verejnosti, ako nevysvetlitelná sebevražda s duchárskou zápletkou??????????????...  

                        

TUNEL SMRTI   

Miesto, ktorým prešlo počas histórie Waverly Hills približne 63tis.mŕtvol. O tomto strašnom mieste kolujú príbehy, legendy a duchárske reči... Ja vám ponúkam na výber zhrnutie detailov zhromaždených počas obdobia, čo sa venujem tomuto kompexu. Rozlíšenie pravdy od fám a dohadov nechám na vás.

Začnem zrejme účelom, pre ktorý bol tunel vystavaný. Tento cca 500metrov dlhý tunel, ktorý vedie z budovy nemocnice dolu svahom a je spojený schodiskom k  1. poschodiu a suterénu pôvodnej nemocnice a vedúci pod celým komplexom budov. Správna rada nemocnice sa zhodla na tom, že týmto tunelom sa budú odvážať mŕtvoly pacientov z dôvodu udržania morálky ešte žijúcich pacientov. Mŕtvoly zohavené ťažkou nákazou mali byť skryté pred zrakmi ostatných.Táto šachta fungovala na princípe železničnej prepravy, po jednej strane bola lemovaná schodami po celej dĺžke a druhá strana tunela bola hladká s oporným zábradlím. Hovorí sa, že "pojedač mŕtvol" mohol byť riešením pre dodávky tepla a to na báze prívodu tepla do budovy nemocnice. Ale predstavme si, že to tak je. Nemal byť tunel vyvedený a spojený aj s ostatnými budovami a nie len s pôvodnou nemocnicou? Nemali by sa tam nachádzať veľké tepelné pece? Nie je toto všetko iba prekrývanie skutočného účelu Tunelu smrti, miestnymi obyvateľmi, ktorí sa snažia ukázať sanatórium v lepšom ale nepravdivom svetle? Nesnažia sa obhájiť vymyslenými verziami ich Národnú pamiatku,  na ktorej tak lipnú a tvrdohlavo ju chcú prezentovať v čo najlepšom svetle z obavy, že by ich ostatní odsúdili za hrozné experimenty, ktorých sa ich predkovia dopúšťali na nakazených ľuďoch? Miestni obyvatelia tvrdia, že tunelom sa odnášali mŕtvoly na zhromaždovanie pre pozostalých členov rodín, alebo na spopolnenie. Je to skutočne pravda? Prenášali tým tunelom naozaj mŕtvych ľudí, alebo mali byť pred zrakmi ostatných ukryté prevozy ešte živých ľudských subjektov pre účely strašných experimentov a ďalšieho týrania? Tunel bol bez elektriny, na každých 100metroch bola vetracia šachta, ktorou cirkuloval vzduch a dostávalo sa tam svetlo. Iná verzia tvrdí, že to mal byť úkryt pred blížiacou sa 2. svetovou vojnou...ak je to tak a mali tam byť ľudia z nemocnice v bezpečí, nemal by tam byť lepší prístup aj pre pacientov, ktorí neboli schopní pohybu? Nemal byť tunel väčší, kvôli hromadnej preprave čo najväčšieho množstva ľudí za čo najkratší čas? Nemal byť zakončený krytom so zásobami potravín, pitnej vody, prívodom elektriny a lekárskeho vybavenia? V prípade napadnutia tohoto sanatória by sa tunelom dostalo do budovy pod kopcom len minimálne množstvo ľudí a dovolím si tvrdiť, že by to stihli iba zdraví jedinci. Bol to vojnový kryt, alebo to bol skutočne "TUNEL SMRTI"?? Odpovede sa už nájdu len veľmi ťažko a možno vôbec, pretože podľa miestnych obyvateľov sa nezachovali záznamy o prevádzke a skutočnom účele tunela. Taja pred verejnosťou k čomu bol vystavaný? Sú od doby uzavretia sanatória postupne sami sebou presviečaný o klamstvách, ktoré nám predkladajú? Vytvorenie názoru je len a len na vás... 

   

Nemocničné zariadenia:

 

ZD:waverly-hills-sanatorium.webnode.cz

Záhady 7.časť Astrálne cestovanie

Astrálne cestovanie fascinuje človeka už od počiatku sveta. Čím to, že niektorí ludia dokážu prekročit priestor a čas, opustiť svoje fyzické telá a putovať kamkoľvek chcú? Šamani, ktorí astrálne cestovali, aby sa dozvedeli budúcnosť či odpovede na otázky svoje jednoduché metódy samozrejme držali v tajnosti. Čo sa deje s ľudmi pri astrálnom cestovaní?:

1. subjekt cíti, že opúšta telo cez temeno hlavy.

2. V momente, kedy sa astrálne telo oddeluje od tela fyzického, ztráca subjekt na chvíľu vedomie.

3. Než sa astrálne cestovanie vzdiali, vzáša sa chvílu nad fyzickým telom.

4. Tento jav sa opakuje pred návratom do fyzického tela

5. Pri návrate astrálneho tela do tela fyzického subjeku znovu na chvíľu stráca vedomie.

6. Keď sa astrálne telo moc rychlo vráti, fyzické telo môže niekoľko krát so sebou šklbnúť.

Astrálne telo je založené na skutočnosti, že máme 2 telá - telo fyzické, ktoré rastie, zreje a nakoniec umiera a telo astrálne, ktoré je "dvojníkom" fyzického tela. Toto astrálne telo sa môže občas od fyzického vzdialiť, pritom ale nesie naše vedomie. Pri astrálnom cestovaní môžete: 1) navštíviť akékoľvek miesto, 2) preniesť sa do minulosti alebo budúcnosti, 3) zbaviť sa strachu zo smrti 4) dohliadať na milované osoby a priateľov, 5) uskutočniť astrálnu cestu vo dvojici, 6) navštívit mŕtvych a pokračovať vo vzťahu s nimi.

Stačí len veriť, CHCIEŤ a byť schopný sa učiť.

Ako astrálne cestovať?

Prvá astrálna cesta je zážitok, na ktorý nikdy nezabudnite a budete ho chcieť opakovať znovu a znovu. Musím však upozorniť, že je to niekedy veľmi náročné a nie každému sa to podarí. Odporúčam odložiť astrálnu cestu počas búrky. Mali by ste si zvoliť dobu, kedy nebudete nikým vyrušovaní. Pred cestou veľa nejedzte, ale nemali by ste ani pociťovať hlad. Veľa ľudí cestuje v spánku, ale ak nechcete skôr zaspať ako astrálne cestovať tak radšej zvoľte rexáciu v pohodlnom kresle či pohovke.

Najlepšie je cestovať vo vzdušnom odeve. Nekrížte ruky ani nohy - pretože, keď ich krížime, podvedome sa tak držíme fyzického tela, a je tažké ho potom opustiť pri astrálnom cestovaní. Je potrebné, aby vaša astrálna cesta mala nejaký cieľ. Prvý krát je to ľahké. Vašim cieľom je opustiť vaše telo a vznášať sa maximálne niekoľko metrov od neho. Pokúste sa relaxkovať. Keď budete celkom uvoľnený, sústreďte sa na dýchanie. Uvedomte si svoje telo, nech už je kdekoľvek. Uvedomte si miestnosť v ktorej sa práve nachádzate a vaše vedomie. Vaša myseľ musí zostať uvoľnená a kludná. Myslite na cieľ svojej astrálnej cesty a na to, ako je pre vás dôležité, aby ste ju vykonali. Zamerajte svoju pozornosť na čelo a nechajte svoju myseľ, aby sa v tomto mieste oddelila od tela. Pravdepodobne budete mať pocit, že sa prepadáte alebo vznášate. Na začiatku vám to bude možno nepríjemné, ale nechajte veciam voľný priebeh a nebojte sa, strach vás môže stiahnúť späť do fyzického tela. Niekedy to ide hladko a na prvý raz ale niekedy to naopak trvá. Je skvelé ak sa vám astrálne cestovať podarí na prvý-krát, ale verte, že niektorým ľudom to trvá aj 4 mesiace skúšania, kým sa to naučia. Predpokladajme však, že vám sa to podarilo úspešne opustiť vaše telo a že sa teraz nad ním vznášate. V duchu si prajte ocitnúť sa v rohu miestnosti, než sa vám túto myšlienku podarí sformulovať, budete tam. Chyťte sa steny a presvedčte sa, ako pevné a poddajné sa vám zdajú. Postupne navštívte všetky rohy v miestnosti. Naoniec si predstavte, že sa vraciate späť do svojeho fyzického tela. Tento návrat býva niekedy lahký a kľudný, no niekedy sa však môže zdať prudký. Doporučujem sa vraciať pomalšie, ale aj pri hladkom dosadnutí na zem najprv pocítite mierny náraz. Po návrate do tela zostante chvíľu ležať. Ak budtete vašu astrálnu cestu opät zopakovať radím vam počkať 24 hodín, pretože je to psychický nápor a aj organizmus potrebuje čas na spamätanie.

Záhady 6.časť Krvavá Mary

Kto vlastne bola "krvavá Mary" ? Na túto otázku doposiaľ nie je jasná odpoveď, pretože v 

súčasnosti existuje už vyše 50 rôznych verzií. Jedna hovorí, že bola čarodejnica a 

iná zasa, že bola zohavená nevesta. Tento pomstychtivý duch si vyslúžil množstvo 

mien, ako napríklad: krvavá Mary, krvavé kosti, pekelná Mary, Mary Worthington a 

Mary Jane. Niektorí ľudia veria, že je Mary diablovou dcérou, sestrou alebo ženou. 

Jedna legenda hovorí o tom, že raz veľmi dávno žila žena, ktorá sa volala Mary.

 Jedného dňa mala strašnú nehodou, pri ktorej si hrozným spôsobom dorezala celú tvár.

 Hlboké rany na jej tvári mali za následok smrť vykrvácaním. Jej duch však neodpočíval 

v pokoji, blúdil svetom a každému, kto sa v tme postavil pred zrkadlo a trikrát vyslovil 

jej meno sa v zrkadle zjavila jej zohavená tvár. Pokiaľ sa vám nepodarí rýchlo 

zasvietiť svetlo alebo utiecť preč, Mary vám doškriabe celú tvár. Prívlastok "krvavá Mary"

 sa pripisoval aj k rôznym historickým osobnostiam. Za zmienku bezpochyby stojí 

kráľovná Anglicka Mary I, škótska kráľovná Mary, pravdepodobne 

pre jej roztržky s inými kráľovnami a Mária Magdaléna, ktorú všetci považovali za čarodejnicu,

 vrahyňu detí a šialenú ženu. Spôsob, ako je možné "krvavú Mary" vyvolať nie je presne

 stanovený, avšak dva najzákladnejšie prvky sú zrkadlo umiestnené v tmavej miestnosti

 a opakovanie určitého slova. Niektoré legendy hovoria, že sa Mary zjaví len v jeden konkrétny deň, 

iné zasa, že je potrebné zrkadlo ošpliechať vodou alebo si pretrieť oči rukami. Existuje množstvo fráz, 

ktorými by sa mala Mary vyvolať: "Krvavá Mary", "Kathy zjav sa nám", "Verím/neverím 

v Mary Worth", "Krvavé zrkadlo" a mnoho ďalších. V niektorých legendách sa taktiež uvádza,

 že sú k rituálu potrebné zapálené sviečky, sedenie v kruhu a držanie sa za ruky. Rituál so 

zapálenými sviečkami je často spájaný s mágiou.

Takto vyzerala kedysi:
A takto vyzerá teraz:

Záhady 5.časť Atlantída

Aj vy si teraz ťukáte na čelo, a máte značné pochybnosti? Tohto názoru sú mnohí
bádatelia a hľadači bájneho kontinentu Atlantída. Otázka však znie, ak pripustíme,
 že Atlantída podľa gendley existovala, kde mohol náhle taký veľký kontinent zmiznúť?
Nenašli by sa po ňom naozaj žiadne stopy?

Britský spisovateľ literatúry faktu Graham Hancock prišiel s dôkazmi, že Atlantída stále existuje.

Antarktída bez ľadu
Dôkazov o tom, že Antarktída bola kedysi bez ľadu pripúšťa aj oficiálna veda. Antarktída

 však podľa vedcov mala byť zelená pred mnohými miliónmi rokov. To by však

 nesúhlasilo s Hancockovým tvrdením, že Antarktída je vlastne Atlantída. Súčasné objavy

 však dokazujú, že podstatná časť Antarktídy bola ešte pred zhruba 11 tisíc rokmi bez ľadu a

 ležala o 3 tisíc kilometrov severnejšie!

Podľa Hancocka sa tam kde je teraz, dostala gigantickým pohybom zemskej kôry.

 Dôkazy o tom britskému spisovateľovi poskytli paleobotanici. Tí tvrdia, že v minulosti

 na Antarktíde rástli opadavé stromy, o čom svedčí nález fosílnych pozostatkov stromov. 

Tie sa našli vo výške viac ako 200 metrov na Mount Achernar v Transantarktických

 horách.

Podľa paleobotanikov stromy v takýchto zemepisných šírkach nemôžu rásť, 

pretože žiadny porast neprežije antarktický svetelný režim – pol roka svetla a

 pol roka tmy. A práve tento nález nepriamo potvrdzuje Hancockovu teóriu, že

 Antarktída bola ešte pred pár tisíckami rokov v miernejšom podnebnom pásme.

Ďalšie nepriame dôkazy
Určite ste už počuli o slávnej mape admirála Piriho Reisa, ktorá je bez akéhokoľvek pochybenia pravá, čo potvrdili mnohí erudovaní odborníci. Ako však mohol Piri Reis v roku 1513 tak dokonale nakresliť (alebo od niekoho prekresliť) mapu s časťou Antarktídy, keď o nej vtedy nemal nikto ani tušenia? V dolnej časti mapy je však zakreslené pobrežie princeznej Marty v Zemi kráľovnej Maud a Palmerov polostrov.

Tento detail sa zhoduje aj s výsledkami seizmického merania, ktoré urobila

 švédsko-britská expedícia, ale až v roku 1949. Z toho vychádza jediné vysvetlenie.

 Piri Reis (alebo ten od koho tú mapu prekreslil) zaznamenal pobrežie Antarktídy ešte

 predtým ako ju pokryl ľad.
Ďalším dôkazom je mapa sveta Orontia Finnaea z roku 1531, kde je zakreslená presná

 poloha Rossovho mora v Antarktíde, ale tak, ako by vyzeralo bez ľadu.
Nie je možné, aby niekto zakreslil v 16. storočí aj hrebene vysokých hôr s riekami, 

ktoré stekajú do nížin, keď je nad nimi 1,5 kilometra hrubý ľad. Táto mapa je

 zakreslená s takou presnosťou, ktorú kartografi dosiahli až v 19. storočí!

Ako to všetko mohlo byť?
Obrovský posun zemskej kôry, o ktorom hovorí Graham Hancock vo svojej teórii,

 mohla podľa amerického profesora Charlesa Hapgooda zapríčiniť hmotnosť

 polárnych čiapočiek alebo ľadu. S touto teóriou dokonca súhlasil aj Albert Einstein,

 ktorý tvrdil, že rotácia Zeme pôsobí na masy nerovnomerne rozloženého

 ľadu a vyvoláva odstredivú silu, ktorá sa prenáša na zemskú kôru.

Ak odstredivá sila dosiahne určitú veľkosť, môže spôsobiť posun zemskej

 kôry po astenosfére, ktorá má mazľavé podložie. Antarktída (alebo akákoľvek pevnina),

 ktorá ležala v miernom podnebnom pásme sa tak mohla dostať do polárnej

 oblasti a pevnina od pólov smerom k rovníku.

Ak sa to udialo práve takto, tak ľad na pevnine z polárnych oblastí sa náhle roztopil, a naopak, 

pevnina od rovníka neuveriteľne rýchlo zamrzla. Tomu by nasvedčovala aj globálna katastrofa,

 ktorá sa udialo v rokoch 15 000 až 8 000 pred Kristom, kedy malo podľa Darwina zahynúť

 až 40 miliónov zvierat.

Graham Hancock sa preto svojou teóriou o tom, že Antarktída je vlastne Atlantída posunul 

omnoho ďalej ako iní bádatelia, ktorí stratený bájny kontinent hľadajú úplne inde. Antarktída

 ešte kvôli obrovskému množstvu ľadu, nevydala všetky tajomstvá. Čaká sa na ďalšie dôkazy.

Záhady 4.časť Dracula

Pri spomenutí Rumunska sa mnohým vynorí práve Dracula ... vďaka tejto fiktívnej postave sa Rumunsko preslávilo po celom svete. A hoci mnohí ľudia netušia (myslím mimo európanov), kde sa rumunsko nachádza, dôležité je, že vedia, že je to domovská krajina Draculu...Ja som toho o Draculovi veľa nevedela.  Vedela som že žil a že pochádzal z Transylvánie. 

Kto bol Dracula?

Všetci veľmi dobre vieme, že žiaden gróf Dracula, ktorého tak pútavo vykreslil írsky spisovateľ Bram Stocker v románe Dracula, nikdy neexistoval. Taktiež neexistujú upíry, aj keď mnoho ľudí na nich verí. Nuž, obdobne mnoho ľudí verí na UFO, či Santa Clausa. Rozprávky nám dovoľujú prežívať zaujímavé dobrodružstvá - a Dracula je jednou z najvďačnejších legiend. O to viac, že ľudia s prezývkou Dracul a Dracula skutočne existovali a druhý z tejto dvojice bol krvilačný ako Dracula...
Kde bolo, tam bolo (kedy, to vieme - v roku 1430) narodil sa chlapec menom Vlad. Nuž, ale nebol to len taký obyčaný chlapec. Jeho dedo bol totiž slavný valašský vládca a skvelý vojvoda Mircea Bătrân. Keď mal chlapec 6 rokov, stal sa vo valašsku kniežaťom i jeho otec, Mirceov "ľavoboček". V desiatich rokoch dal otec - knieža malého vlada do zástavy Turkom, s ktorými tak strávil najprv 4 roky a potom ďalšie dva. (Nuž... vtedy neexistovali rádia a CD prehrávače ako dnes...asi aj záložne majú svoju históriu  Každopádne, táto skúsenosť fatálne ovplyvnila povahu a správanie Vlada v období, keď sa sám stal valašským kniežaťom. Turci sa ho totiž snažili prevychovať na moslima, aby im raz umožnil ovládnuť dôležité valašské územie.Vlad si prvýkrát nasadil vladársku korunu koncom roka 1448, Nemal sa však o koho opriet, jeho otec aj mladší brat boli rok predtým zavraždení, takže sa musel trónu zase vzdať. Ďalších 8 rokov cestoval po svojej zemi a snažil sa znovu získať trón. Podarilo sa mu to v roku 1456 a "kráľoval" 6 rokov. Neľútostne bojoval proti Turkom. Preslávil sa zvláštnymi manierami a neobyčajnou brutalitou voči svojim nepriateľom, takže si vyslúžil prezývku Ţepeş (čítaj tepeš) alebo Impaler, teda nabodávač. Jeho obľúbeným spôsobom trestania nepriateľov bolo ich nabodávanie na kôl.
Záznamy hovoria o desiatkach tisíckach obetí. Okrem toho ich nechával zaživa stiahnuť z kože, uvariť, pribiť na kôl, zaživa pochovať, odrezať nos, uši, genitálie, či končatiny. V nabodávaní na kôl však našiel svoje najväčšie zaľúbenie. Na kole skončilo aj mnoho Transylvánskych kupcov, ktorí - podľa vladovho názoru - porušili jeho obchodné zákony. Terorizoval a plienil aj silné a bohaté ortodoxné a rímskokatolícke kostoly.
Iné pramene však tiež hovoria, že bol veľkým patriotom so silne vyvinutým zmyslom pre spravedlnosť a takto kruto trestal nielen nepriateľov, ale aj nepoctivcov a zlodejov. A voči cudzím kupcom bol vraj prísny preto, aby ochránil kupcov z valašska. Nuž, po viac ako po piatoch storočiach sa z v tom veľa ľudí už nevyzná... a ťažko povedať kde je pravda.

Prečo sa Vlad volá Dracula?
Ktovie, prečo si Bram Stocker vybral ako predobraz svojho "hrdinu" práve tohto krutého Valacha, o ktorom Európa v 19. storočí takmer nič nevedela. Niektoré pramene uvádzajú, že to mohlo byť vďaka priateľstvu s cestovateľom, známym orientalistom a odborníkom na tureckú filozofiu, profesorom Hermannom Vambergerom z budapeštianskej univerzity (mimochodom, profesor sa narodilv Dunajskej Strede). Je to cekom možné. Totiž jedna z postáv románu, Dr. Abraham Van Helsink sa zmieňuje o svojom priateľovi Arminiovi - a Vamberger zomrel ako Armin Vambéry, zmenil si totiž meno.
Stocker ale použitím mena Dracula vo svojom románe narobil riadny zmätok tím, ktorí vysvetľujú pôvod postavy grófa Draculu a pôvod jeho mena. Literárna postava vznikla podľa syna (Vlad Ţepeş), ale za meno môžeme ďakovať otcovi.
Totiž krátko potom, ako Vlad Ţepeş prišiel na svet, rozhodol sa uhorský kráľ žigmund Luxemburský (syn cisára Karola I.) že otec Vlad je tým správnym človekom na valašský trón. Pozval ho do Norimbergu, kde ho prijali do tajného bratského spoločenstva korunovaných hláv, rádu Draka. Žigmund ho založil v roku 1408 a jeho hlavnou úlohou bolo brániť kresťanstvo a katolizmus proti Turkom. Vlad bol na svoje členstvo v ráde hrdý a neskôr si dokonca nechal raziť mince s okrídleným drakom. Valašskí bojovníci mu začali hovoriť Vlad Drac, najskôr ako miestny ekvivalent latinského výrazu draco, drak. V rumunčine však "drac" znamené niečo medzi čertom a diablom. Jeho syn Vlad o sebe hovoril ako o Drakovom synovi, čo v rumunčine znamené dracul. Vzhľadom k jeho krutosti sa ale priezvisko chápalo nie ako syn draka, ale ako syn diabla. Tak sa zrodil Vlad Dracul, diablov alebo dračí syn.

Legendy a mýty vs. slovo historika
Avšak zatiaľ čo pre nás je Vlad Ţepeş len predobrazom upíra, alebo krutým Draculom, ktorý mučil zvieratká (vraj už ako chlapec napichoval na tyče myši a vtáky) a sťahoval nepriateľov z kože, obluda, ktorej koníčkom bolo nabodávať ľudí na koly a ktorá sa kochala pohľadom na krv, Rumuni ho vidia aj ako vlastenca, ktorý zjednotil Valašsko a postavil sa Turkom a Maďarom. Vlad Ţepeş bol posledným valašským vojvodom, ktorý uhájil nezávislosť svojho kniežatstva na Osmanskej ríši. O jeho boji s Turkami sa rozpráva príbeh:
V roku 1462 Dracula na Turkov zaútočil a snažil sa ich vytlačiť z podunajskej nížiny. Sultán Mehmed II. reagoval inváziou do Valašska s armádou, ktorá bola trikrát väčšia ako Draculova. Ţepeş bol nútený opustiť svoje hlavné mesto, Targoviste. Spálil vlastné dediny a otrávil studne, aby turecká armáda nemala čo jesť a piť. Keď sultán dorazil k Targovisti (50 km západne od Ploiesti), naskytol sa mu desivý pohľad, ktorý história nazýva Les kolov: 20 000 tureckých zajatcov tu bolo nabodnutých na koly. Turci boli príliš šokovaní, než aby mohli pokračovať v invázii
a Dracula si pripísal víťazstvo.
Navzdory svojim zvráteným metódam si získal už u súčasnikov a u svojho ľudu rešpekt ako silný vládca dbajúci na poriadok v svojej krajine. Pre obyvateľov Valašska vytvoril prísne mravné zákony a keď ich niekto porušil, nasledoval tvrdý trest. Zlodejov a dokonca aj klamárov nabodával na kôl. Počas Ţepeşovho panovania vraj nebola vo Valašsku príliš veľká kriminalita. Nuž, ani sa nečudujem.
Aby ukázal, ako dobre jeho zákony a jeho vôľa fungujú, nechal pri verejnej studni zlatý pohár. Ktokoľvek chcel, mohol sa z neho napiť, avšak nikto ho nesmel odniesť. A ani neodniesol. Iná historka sa traduje o jeho starostlivosti o cudzích kupcov. Snažil sa ich chrániť pred okradnutím - avšak keď porušili jeho obchodné zákony, dal ich nabodnôť na kôl. Raz nechal kupec svoje peniaze cez noc vonku v presvedčení,k
že budú vďaka Draculovým metódam v bezpečí. Ibaže nikto mu ich ukradol. Išiel sa teda sťažovať k Ţepeşovi, ktorý okamžite vyhlásil, že peniaze musia byť vrátené, lebo rozborí mesto. V noci potom potajomky kupcovi peniaze vrátil a pridal jednu mincu naviac. Ráno si kupec spočítal peniaze, povedal o tom Ţepeşovi a spomenul, že má mincu naviac. Dracula odvetil, že zlodej bol chytený a bude nabodnutý na kôl. A kupec že má veľké šťatie, pretože pokiaľ by mincu naviac zamlčal a nepriznal, skončil by na kole tiež.

Ţepeş je rozpoluplná postava, čo teda aj veľké osobnosti väčšinou bývajú, a je pravda, že správy o jeho krutostiach pochádzajú predovšetkým od cudzincov.

Po stopách Draculu...alebo aké miesta sa s ním spájajú:

V dobe svojho panovania si Vlad Ţepeş nechal postaviť v Snagove na ostrovčeku uprostred jazera opevnenú hrobku. Neexistuje však žiaden dôkaz, že tu Draculu naozaj pochovali. Faktom ale je, že pri exhumácii v roku 1935 bola z hrobu vyzdvihnutá bohato oblešená mŕtvola bez hlavy. Vlad Ţepeş sa druhýkrát stal valašským vládcom na jeseň v roku 1476 a koncom decembra bol zabitý v bojoch s turkami neďaleko Bukurešti. Niekto hovorí, že ho zabil Turek prezlečený za sluhu, inde sa uvádza, že bol zabitý vlastne omylom svojimi vlastnými ľuďmi, pretože sa prezliekol za Turka aby zmiatol nepriateľov. Nuž, zmiatol...a nielen ich. Hlava bola oddelená od tela a turecký sultán ju nechal nabodnúť na kopiu a vystaviť v Istanbule ako dôkaz Ţepeşovej smrti. Nuž a telo bolo údajne pochované na tomto mieste na ostrove.

Hrad Bran - nuž, tento rozprávkový zámok neďaleko od Brašova v horách riadne ťaží na turistoch skvelým marketingovým ťahom prezentujúc sa ako Draculov hrad. Avšak v celom hrade o Draculovi nie je ani zmienka. Nikdy tu nežil, dokonca ani na návšteve tu nikdy nebol. Údajne tu pobýval vo veži ako vezeň 2 noci, keď bol zajatý turkami, než ho prepravili do turecka.... Nuž, dobrý ťah, však ?

Sighisoara - v tomto meste sa nachádza rodný dom Vlada Ţepeşa, alias Draculu

Bistriţa - centrum Draculovských legiend, tu v poštovnej stanici vystúpil z vlaku Jonathan Harker a odtiaľ sa vydal tam, kam ho poslal Bram Stocker: hľadať gróga Draculu. Všetky ostatné miesta boli skôr o Vladovi Ţepeşovi - v Bistrite však už nie je ani stopy po národnom hrdinovi Ţepeşovi, tu je všetko už len o Draculovi. Nachádza sa tu známy hostinec Zlatá koruna, v ktorom spal a jedol Jonathan Harker - a tak sa aj hostinec nesie v tomto duchu. V tomto mestečku sa aj údajne nachádzajú trosky upírieho hradu... niekde skryté na kopci, o ktorých sa všetci miestni boja hovoriť...

Záhady 3.časť Blúdiaci Holanďan

Legenda o Blúdiacom Holanďanovi patrí ku klasickým duchárskym historkám, ktoré kedysi vedel porozprávať azda každý vetrom ošľahaný morský vlk. V roku 1680 sa holandský kapitán Henrik van der Decken vypravil spolu s posádkou na dlhú plavbu z Amsterdamu do východoindickej Batávie. Lenže van der Deckenova loď do cieľa svojej cesty nikdy nedorazila.

Po viac ako dvoch desaťročiach totiž loď Marlborough objavili pri brehoch Ohňovej zeme. Kapitán po vstupe na palubu zapísal do svojho lodného denníka: "Všetci boli na svojich miestach. Jeden človek ležal pri kormidle, traja na palube pri príklope, desiati strážni stáli na svojich stanovištiach a šiesti zase "oddychovali" dolu. Na kostrách sa ešte zachovali zdrapy odevov." Osudnou sa jej stala plavba okolo najjužnejšieho miesta afrického kontinentu, zvaného Mys dobrej nádeje. Práve v tejto oblasti sa totiž počasie prudko zhoršilo, začal duť ostrý víchor a rozpútala sa strašná búrka. O chvíľu boli plachty úplne dotrhané a loď takmer neovládateľná. Posádka sa snažila zo všetkých síl, no nedokázala bojovať proti nespútaným prírodným živlom. Van der Decken sa však chvastal, že ho žiadna búrka neprinúti obrátiť loď a náklad dopraví do prístavu. Keď víchrica neustávala niekoľko dní, zúfalí námorníci prosili kapitána, aby svoje rozhodnutie zmenil, no ten to odmietol. Posádka vedela, že ak sa budú stoj čo stoj snažiť v búrke oboplávať Mys dobrej nádeje, bude to znamenať istú smrť. Ich prosby však na zaťatého van der Deckena vôbec neúčinkovali. Naopak, podľa legendy kapitán v zlosti prisahal pri pamiatke vlastnej matky, že mys obopláva, aj keby sa mal plaviť po moriach do súdneho dňa. Za toto rúhanie ho však stihol krutý trest. Jeho loď sa z búrky nikdy nedostala a do Batávie nedorazila. Bola odsúdená naveky sa plaviť oceánom a prinášať nešťastie každému, koho na svojej nekonečnej púti stretne. Hrôzostrašné zjavenie: Legenda dostala časom pomerne reálne obrysy. Prekliata van der Deckenova loď totiž počas troch storočí skrížila cestu niekoľkým desiatkam plavidiel a pre mnohé z nich sa stalo stretnutie s ňou osudným. V roku 1857 stroskotala neďaleko ostrova Tristan da Cunha v južnom Atlantiku loď Joseph Somers. Niekoľko námorníkov sa zachránilo a tí potom vyrozprávali domorodcom svoj neuveriteľný príbeh. Vo zvláštnom opare im vraj preplávala pred provou plachetnica, akú v tých končinách už roky nikto nevidel. Zdesená posádka si až po chvíli uvedomila, že má do činenia s loďou duchov. Dokonca rozoznali na palube aj kapitána s očami ako rozžeravené uhlíky a bielymi vlasmi povievajúcimi vo vetre.

Hrôzostrašný pohľad natoľko paralyzoval námorníkov, že si ani nevšimli požiar, ktorý z ničoho nič vypukol v podpalubí. Blúdiaci Holanďan potvrdil svoju povesť a loď Joseph Somers poškodená ohňom onedlho stroskotala. Viac šťastia mala posádka britskej lode Bacchante, ktorá na tajomnú plachetnicu narazila v júli roku 1881. Kapitán si do denníka zapísal: „Počas nočnej hliadky nám skrížil cestu Blúdiaci Holanďan. Loď vyzerala ako zvláštne veľké červené svetlo, akoby bola v plameňoch, a zo stredu svetla vystupovala zreteľná silueta stožiarov, rahien a plachiet." V tom čase bol na palube Bacchante aj budúci anglický kráľ Juraj V., ktorý plachetnicu opísal ako „priezračnú, avšak napriek tomu reálnym dojmom pôsobiacu loď zo sedemnásteho storočia". Blúdiaci Holanďan sa zjavoval aj v druhej svetovej vojne počas bojov o Atlantik. Mohlo by sa zdať, že sa postavil na stranu Britov, pretože znepríjemňoval život hlavne nemeckým lodiam a ponorkám. Posádky ponoriek pri vynorení často zistili, že majú vedľa seba nevítanú spoločnosť starú tristo rokov. Admirál Karl Dönitz, neskorší Hitlerov nástupca, v tejto súvislosti napísal: „Moji muži tvrdia, že budú radšej čeliť všetkej sile spojeneckej flotily v severnom Atlantiku ako hrôze z ďalšieho stretnutia s týmto fantómom."

Hoci stretnutie s Bludným Holanďanom býva takmer vždy smrtiace, tradícia pozná niekoľko prípadov odlišného priebehu stretnutí, ktoré sa vraj prihodí dvakrát až trikrát za storočie. V noci sa pri boku lode objaví temná a zlovestná silueta ošarpanej plachetnice a závan neznesiteľného chladu. Z tmy sa donesie chrapľavý hlas, ktorý sa pýta na cieľ cesty plavidla. Keď dostane odpoveď, spadne na palubu vrece plné pošty, ktoré musí posádka na mori prijať. Obrys lode sa rozplynie a more je opäť pusté.

Na palube však leží bez pochýb vrece, ktoré každý z námorníkov obchádza. Po príchode do prístavu ho zriadenci čo najrýchlejšie roztriedia a rozpošlú, keďže i tieto listiny zapečatilo prekliatie. Zásielky popísané kostrbatým písmom a vyblednutým atramentom však niet už komu doručiť a keďže ich adresáti - ženy, matky a milenky námorníkov z Bludného Holanďana - už dávno nie sú na tomto svete, končia kdesi v kútoch a debnách v nejakom zastrčenom sklade poštových úradov bez toho, aby sa k nim niekto po celé roky priblížil. Listy však chodia i naďalej...

Hovorí sa, že Blúdiaci Holanďan nosí voľný hnedý kabát a pri páse sa mu kýva krátka dýka. Je bez klobúka, okolo holej lebky sa mu ježia šedivé pačesy a jeho ryčivý hlas sa nesie ďaleko nad morom. Loď sa otočila do nového kurzu. Kormidelník pustil kormidlo a rukami si zakryl tvár. Vpredu za kotvovou čnelkou zazrel v spletilanovia neodvratne sa blížiaci biely pruh, fontány peny, ktoré sa vzdúvajú a padajú. Príboj! Vtom akoby prasklo neviditeľné vlečné lano. Prízrak lode sa rozplýva ako vodná para. Bludný Holanďan zmizol. Dno lode naráža na kamene."

Záhady 2.časť Bermudský trojuholník

Medzi ostrovmi Bimini, Andros a Miami na Floride sa nachádza tzv. Bermudský trojuholník, v ktorom už roky miznú lode i lietadlá. Prečo to tak je, o tom dnes existuje viacero hypotéz.V oblasti Bermudského trojuholníka sa skutočne dejú nezvyčajné veci. Okrem už neraz opísaných zmiznutí lietadiel a lodí (nejedna sa dokonca potopila za pár sekúnd pred očami svedkov) sa v tejto oblasti objavuje hmla, ktorá vystupuje akoby odnikadiaľ. Napríklad pri ostrove Examas kapitán lode Good News zaznamenal objavenie sa takejto hmly. Obklopila loď a "ťahala" ju dozadu. Našťastie lodné motory boli natoľko silné, že kapitánovi sa podarilo loď "vytrhnúť" z tohto čudného miesta. Americké lietadlo P-47 už také šťastie nemalo, keď sa ocitlo v podobnej hmle: za pár sekúnd zmizlo. Dva ťažké bombardéry, ktoré sa vydali hľadať ho, sa už na základňu nevrátili... Nezostáva však len pri záhadných zmiznutiach, tajomnej hmle či svetlách objavujúcich sa spod hladiny mora. V Bermudskom trojuholníku dochádza aj k telepatickým javom, odkazom, ktoré občas preberú rádiostanice. Známy je prípad rádiooperátora Francisa Wagnera, ktorý počas druhej svetovej vojny lietal na vojenských lietadlách a z každého stretu vyšiel bez následkov. Hovoril, že v oblasti Bermudského trojuholníka zachytáva signály vystríhajúce ho pred nebezpečenstvom a zároveň inštrukcie, čomu a ako uniknúť. V niektorých situáciách označovali jeho počínanie ako iracionálne, napríklad keď ignoroval nebezpečenstvo a príkazy svojho nadriadeného vyslať signál SOS. Pokojne začal pristávať na letisku, o existencii ktorého nevedel a nemal právo vedieť...

Fenomén Bermudského trojuholníka existuje, je reálny, ale čoho sa vlastne týka, to nedokážu objasniť ani najosvietenejšie mozgy.  

Záhady 1.časť

Ahoj, ja som nová prispievateľka na tomto blogu. Budem vám sem dávať články o duchoch a o rôznych záhadách. Moja rubrika bude vychádzať 2x-3x do týždňa. Pre začiatok vám  sem pridám pár videí: